Z jednej recenzie som sa dozvedel, že Houellebecqovu Platformu môže považovať za nudný román len povrchný čitateľ. Podľa tohto recenzenta sa kvalita románu skrýva mimo príbehu a mimo postáv, takže poďme bez bázne a hany priamo na formu, lebo zaoberať sa samostatne dejom by bola vskutku neskutočná nuda.
Román je rozdelený na tri odlišné časti. V prvej sa stretávame s hlavným hrdinom, štyridsiatnikom Michelom, a jeho nemastným a neslaným životom. Rovnako nízkokaloricky je tento francúzsky štátny úradník ministerstva kultúry aj opísaný. Plynulé rozprávanie v ich-forme je remeselne dobre zvládnuté, no súčasne zbavené akejkoľvek introspekcie alebo iných postupov, ktoré by nám priblížili jeho vnútorný svet. Sledujeme ho, ako bez záujmu vykonáva svoju prácu, v ktorej si takisto ako hocikde inde nehľadá priateľov, navštevuje prostitútky, zažíva profesionálne navodené orgazmy a nakoniec letargicky pochováva otca, za ktorého peniaze sa vydáva na turistický pobyt do Thajska. Toto všetko je napriek rozprávačskej forme odosobnené, chirurgicky oddelené od akejkoľvek vnútornej vášne (pokiaľ samozrejme nepovažujeme penis za hlavný orgán mužského vnútorného prežívania).
Keby som bol povrchným čitateľom, tak by som erotické scény musel považovať za čistú pornografiu. S ohľadom na autorov umelecký zámer (predpokladám, že držiteľovi najvyššej literárnej ceny, hoc aj francúzskej, nejde len o čistú pornografiu) musím zaradiť takéto scény medzi „pornografiu umeleckú“, napriek tomu, že sa od tej neumeleckej prakticky nedajú nijak odlíšiť. Čitateľovi jednoducho neostáva nič iné, než dúfať, že neskôr lepšie zapadnú do skladačky, ktorá sa nazýva postmoderný román. Ja osobne s takýmto prístupom nemám problém, napriek tomu, že zaň bol Houellebecq vo svojej vlasti zhusta kritizovaný. K telesným tekutinám sa ale vrátim neskôr, keď vám predstavím ďalšiu postavu z románu – pornografickú bisexuálnu divu Valériu. Zatiaľ sa nachádzame vo veľmi chladnej časti románu a pred nami je Michelova kľúčová dovolenka v horúcom Thajsku.
Kto by si myslel, že sa nám rozprávanie v Thajsku trochu rozbehne, tak ho musím opäť sklamať. Autor sprevádza čitateľa exotickými destináciami nevzrušene a apaticky. Jediné rozptýlenie nám poskytuje, keď kritizuje malomeštiacke správanie a názory účastníkov zájazdu. O pornografických scénach ani nehovoriac; keby nebolo tých, tak sa táto pasáž rozpustí sama v sebe. Snaží sa nám priblížiť neschopnosť moderného Európana zabaviť sa aj na takýchto vysnených miestach. Jediní úspešní účastníci zájazdu sú tí, ktorí v Thajsku primárne vyhľadávajú sexuálnu turistiku, ostatní sa len nudia pri pamiatkach, cvičení zumby, jogy alebo pri trápnych večierkoch organizovaných profesionálnymi zabávačmi cestovnej agentúry. Tento výlet je pre Michela i román zásadný. Nielenže tam stretne svoju najväčšiu lásku, Valériu, ale táto osoba je súčasne veľké zviera medzi manažérmi cestoviek a Houellebecqovi tak dovolí rozvinúť jeho hlavnú tému: turistiku ako metaforu moderného Európana. Zvlášť turistiku sexuálnu. Ale to sme už v druhej časti románu.
Po formálnej stránke sa mení len málo. Autor flegmaticky opisuje Valériin pracovný život v reklamnej agentúre. Na podnet Michela sa totiž rozhodnú vytvoriť explicitne sexuálny produkt pre najväčšiu francúzsku cestovnú kanceláriu. Text je dopĺňaný ukážkami z odborných časopisov o turistike a koho, tak ako mňa, management cestovnej kancelárie nezaujíma, tak si bude nudou trhať vlasy a niektoré pasáže bude musieť preskočiť. Opäť sa nedozvieme nič o vnútornom svete hlavných hrdinov a keď áno, tak len do hĺbky takých desať, dvadsať centimetrov (presné čisla sa nedozvieme). Ich vzájomná láska sa manifestuje výlučne sexom. Či bude v závere románu naplnená, či nenaplnená, neprezradím, no môžem smelo povedať, že tento konkrétny pohár lásky je čapovaný do plna; až pena z pípy strieka.
Stredná pasáž románu má zmysel len v jednom: ukazuje tvrdo pracujúcich Európanov, ktorí v riadiacich a „kreatívnych“ funkciách pracujú naplno, zarábajú relatívne veľké peniaze, ale chýba im, takisto ako samotnému textu, akákoľvek vášeň, pocit užitočnosti, či zmyslu. Splynutie formy a obsahu? Jednoznačne. Po takomto ubíjajúcom intermezze musí záver románu zažiariť ako pravý diamant čerstvo vytiahnutý na horúce africké slnko. Aj zažiari. Problém je, že po takejto príprave by rovnako zažiarila hoc aj pasáž z Čin Čin-a.
V tretej, poslednej časti románu sa čitateľovi dostáva toho, čo sa mu stovky strán nedostávalo: introspekcia a úvahy o modernej civilizácii. Michel ,netrúfnem si povedať, či aj samotný autor, to vidí čiernejšie než čierne (dokonca mu už nepomáha ani vedomie, že niektoré časti ženského tela sú univerzalisticky ružové a utešujúce) a svoju depresiu a životné skúsenosti necháva naplno vyplávať na povrch:
„Mí evropští předci staletí tvrdě pracovali; rozhodli se ovládnout a pak změnit svět, a do jisté míry se jim to podařilo. Dělali to kvůli ekonomickým zájmům, ze záliby v práci, ale také proto, že věřili v nadřazenost své civilizace: vymysleli sen, pokrok, utopii, budoucnost. Toto vědomí civilizační mise se v průběhu dvacátého století vytratilo. Evropané, nebo aspoň někteří, sice pracují dál, a někdy tvrdě, ale jen kvůli zisku nebo neurotické oddanosti práci; nevinné vědomí jejich přirozeného práva vládnout nad světem a směrovat jeho dějiny zmizelo.“
Obraz jedného nášho súčasníka je tak dokončený: sex, sklamanie, nezmyselná práca, krátke, podľa zvolenej formy nedôležité, okamihy lásky a na záver samozrejme smrť:
„Smrt už nyní chápu; nemyslím, že mě bude nějak zvlášť bolet. Poznal jsem nenávist, pohrdání, úpadek a různé věci; poznal jsem dokonce krátkodobě lásku. Nic po mně nezůstane a ani si to nezasloužím; ve všech ohledech jsem byl průměrným jedincem.“
Tematicky je aj tento Houellebecqov román kontroverzný. Opisuje turistickú prostitúciu ako užitočný nástroj pri rozdeľovaní bohatstva medzi bohatým západom a chudobným zvyškom sveta, zanietene kritizuje Islam ako nemoderné a nefunkčné náboženstvo, prorokuje koniec západnej civilizácie, pornografizuje literatúru atď... Som presvedčený, že takmer všetok jeho radikalizmus je len marketingový nástroj. Dôkazy sa nehľadajú ťažko, no mne stačí len jeden: pri väčšine tém zjednodušuje. To je vždy znamenie nástroja, nie idey. Moja hlavná námietka, ale pochádza z iných, než tematických vôd. Dala by sa zhrnúť do jednej vety: téma, príbeh a emocionálny dopad tohto textu je natoľko prostý, že je zbytočné písať ho formou románu; úplne by stačila poviedka, maximálne tak kratšia novela. Preto mi neostáva iné než vytrhnúť jednu vetu z kontextu a vrátiť ju autorovi ako bumerang. V knihe ňou Michel kritizuje svoj dovolenkový román od Grishama. Pre naše účely túto pasáž použijeme inak. Prvá časť vystihuje, keď to poriadne pritiahneme za vlasy, Houellebecqov tvorivý prístup a druhá samotnú Platformu:
„Se spokojeným povzdechem jsem se udělal mezi stránky. Bude to lepit; no co, stejně to je knížka na jedno použití.“
Román je rozdelený na tri odlišné časti. V prvej sa stretávame s hlavným hrdinom, štyridsiatnikom Michelom, a jeho nemastným a neslaným životom. Rovnako nízkokaloricky je tento francúzsky štátny úradník ministerstva kultúry aj opísaný. Plynulé rozprávanie v ich-forme je remeselne dobre zvládnuté, no súčasne zbavené akejkoľvek introspekcie alebo iných postupov, ktoré by nám priblížili jeho vnútorný svet. Sledujeme ho, ako bez záujmu vykonáva svoju prácu, v ktorej si takisto ako hocikde inde nehľadá priateľov, navštevuje prostitútky, zažíva profesionálne navodené orgazmy a nakoniec letargicky pochováva otca, za ktorého peniaze sa vydáva na turistický pobyt do Thajska. Toto všetko je napriek rozprávačskej forme odosobnené, chirurgicky oddelené od akejkoľvek vnútornej vášne (pokiaľ samozrejme nepovažujeme penis za hlavný orgán mužského vnútorného prežívania).
Keby som bol povrchným čitateľom, tak by som erotické scény musel považovať za čistú pornografiu. S ohľadom na autorov umelecký zámer (predpokladám, že držiteľovi najvyššej literárnej ceny, hoc aj francúzskej, nejde len o čistú pornografiu) musím zaradiť takéto scény medzi „pornografiu umeleckú“, napriek tomu, že sa od tej neumeleckej prakticky nedajú nijak odlíšiť. Čitateľovi jednoducho neostáva nič iné, než dúfať, že neskôr lepšie zapadnú do skladačky, ktorá sa nazýva postmoderný román. Ja osobne s takýmto prístupom nemám problém, napriek tomu, že zaň bol Houellebecq vo svojej vlasti zhusta kritizovaný. K telesným tekutinám sa ale vrátim neskôr, keď vám predstavím ďalšiu postavu z románu – pornografickú bisexuálnu divu Valériu. Zatiaľ sa nachádzame vo veľmi chladnej časti románu a pred nami je Michelova kľúčová dovolenka v horúcom Thajsku.
Kto by si myslel, že sa nám rozprávanie v Thajsku trochu rozbehne, tak ho musím opäť sklamať. Autor sprevádza čitateľa exotickými destináciami nevzrušene a apaticky. Jediné rozptýlenie nám poskytuje, keď kritizuje malomeštiacke správanie a názory účastníkov zájazdu. O pornografických scénach ani nehovoriac; keby nebolo tých, tak sa táto pasáž rozpustí sama v sebe. Snaží sa nám priblížiť neschopnosť moderného Európana zabaviť sa aj na takýchto vysnených miestach. Jediní úspešní účastníci zájazdu sú tí, ktorí v Thajsku primárne vyhľadávajú sexuálnu turistiku, ostatní sa len nudia pri pamiatkach, cvičení zumby, jogy alebo pri trápnych večierkoch organizovaných profesionálnymi zabávačmi cestovnej agentúry. Tento výlet je pre Michela i román zásadný. Nielenže tam stretne svoju najväčšiu lásku, Valériu, ale táto osoba je súčasne veľké zviera medzi manažérmi cestoviek a Houellebecqovi tak dovolí rozvinúť jeho hlavnú tému: turistiku ako metaforu moderného Európana. Zvlášť turistiku sexuálnu. Ale to sme už v druhej časti románu.
Po formálnej stránke sa mení len málo. Autor flegmaticky opisuje Valériin pracovný život v reklamnej agentúre. Na podnet Michela sa totiž rozhodnú vytvoriť explicitne sexuálny produkt pre najväčšiu francúzsku cestovnú kanceláriu. Text je dopĺňaný ukážkami z odborných časopisov o turistike a koho, tak ako mňa, management cestovnej kancelárie nezaujíma, tak si bude nudou trhať vlasy a niektoré pasáže bude musieť preskočiť. Opäť sa nedozvieme nič o vnútornom svete hlavných hrdinov a keď áno, tak len do hĺbky takých desať, dvadsať centimetrov (presné čisla sa nedozvieme). Ich vzájomná láska sa manifestuje výlučne sexom. Či bude v závere románu naplnená, či nenaplnená, neprezradím, no môžem smelo povedať, že tento konkrétny pohár lásky je čapovaný do plna; až pena z pípy strieka.
Stredná pasáž románu má zmysel len v jednom: ukazuje tvrdo pracujúcich Európanov, ktorí v riadiacich a „kreatívnych“ funkciách pracujú naplno, zarábajú relatívne veľké peniaze, ale chýba im, takisto ako samotnému textu, akákoľvek vášeň, pocit užitočnosti, či zmyslu. Splynutie formy a obsahu? Jednoznačne. Po takomto ubíjajúcom intermezze musí záver románu zažiariť ako pravý diamant čerstvo vytiahnutý na horúce africké slnko. Aj zažiari. Problém je, že po takejto príprave by rovnako zažiarila hoc aj pasáž z Čin Čin-a.
V tretej, poslednej časti románu sa čitateľovi dostáva toho, čo sa mu stovky strán nedostávalo: introspekcia a úvahy o modernej civilizácii. Michel ,netrúfnem si povedať, či aj samotný autor, to vidí čiernejšie než čierne (dokonca mu už nepomáha ani vedomie, že niektoré časti ženského tela sú univerzalisticky ružové a utešujúce) a svoju depresiu a životné skúsenosti necháva naplno vyplávať na povrch:
„Mí evropští předci staletí tvrdě pracovali; rozhodli se ovládnout a pak změnit svět, a do jisté míry se jim to podařilo. Dělali to kvůli ekonomickým zájmům, ze záliby v práci, ale také proto, že věřili v nadřazenost své civilizace: vymysleli sen, pokrok, utopii, budoucnost. Toto vědomí civilizační mise se v průběhu dvacátého století vytratilo. Evropané, nebo aspoň někteří, sice pracují dál, a někdy tvrdě, ale jen kvůli zisku nebo neurotické oddanosti práci; nevinné vědomí jejich přirozeného práva vládnout nad světem a směrovat jeho dějiny zmizelo.“
Obraz jedného nášho súčasníka je tak dokončený: sex, sklamanie, nezmyselná práca, krátke, podľa zvolenej formy nedôležité, okamihy lásky a na záver samozrejme smrť:
„Smrt už nyní chápu; nemyslím, že mě bude nějak zvlášť bolet. Poznal jsem nenávist, pohrdání, úpadek a různé věci; poznal jsem dokonce krátkodobě lásku. Nic po mně nezůstane a ani si to nezasloužím; ve všech ohledech jsem byl průměrným jedincem.“
Tematicky je aj tento Houellebecqov román kontroverzný. Opisuje turistickú prostitúciu ako užitočný nástroj pri rozdeľovaní bohatstva medzi bohatým západom a chudobným zvyškom sveta, zanietene kritizuje Islam ako nemoderné a nefunkčné náboženstvo, prorokuje koniec západnej civilizácie, pornografizuje literatúru atď... Som presvedčený, že takmer všetok jeho radikalizmus je len marketingový nástroj. Dôkazy sa nehľadajú ťažko, no mne stačí len jeden: pri väčšine tém zjednodušuje. To je vždy znamenie nástroja, nie idey. Moja hlavná námietka, ale pochádza z iných, než tematických vôd. Dala by sa zhrnúť do jednej vety: téma, príbeh a emocionálny dopad tohto textu je natoľko prostý, že je zbytočné písať ho formou románu; úplne by stačila poviedka, maximálne tak kratšia novela. Preto mi neostáva iné než vytrhnúť jednu vetu z kontextu a vrátiť ju autorovi ako bumerang. V knihe ňou Michel kritizuje svoj dovolenkový román od Grishama. Pre naše účely túto pasáž použijeme inak. Prvá časť vystihuje, keď to poriadne pritiahneme za vlasy, Houellebecqov tvorivý prístup a druhá samotnú Platformu:
„Se spokojeným povzdechem jsem se udělal mezi stránky. Bude to lepit; no co, stejně to je knížka na jedno použití.“
Dakujem Adi a Kamilke za opravy. Nechcel som podakovanie davat priamo za posledny citat, tak aspon sem. :-D
OdpovedaťOdstrániť